Raz mi niekto povedal “prečo im už nedáte pokoj?!”.
Nechápala som, stále nechápem. Ako môžeme zabudnúť, nepripomínať si vraždu dvoch mladých nevinných ľudí?
Je veľmi pohodlné sadnúť si doma k telke, pustiť pekný film a “dať im pokoj”. Ale pohodlie nám zabezpečí, že takto neskončí viac nevinných ľudí? Chceme pokoj?
Ja nie. Ja nechcem pokojne sledovať, čo sa deje s našou spoločnosťou, nechcem sa pohodlne tváriť, že je všetko v poriadku. Chcem lepšiu budúcnosť pre naše deti, aj keď sú ešte malé a nechápu, čo sa deje.
My musíme nájsť silu a odhodlanie nenechať pokoj a pohodlie tým, ktorí nesú zodpovednosť. Je to v našich rukách, tu a teraz. A raz, keď naše deti budú chápať, čo sa tu dialo, budú sa nás pýtať. A ty si kde bola mama, oco? Čo ste urobili pre našu lepšiu budúcnosť? Prečo ste im dali pokoj?
Nikdy nezabudneme. Nedáme pokoj.
Ján a Martina si nezaslúžia naše pohodlie pri telke a ľahostajnosť.